Kam sa pozriem, tak všade samý bloger. Niekto chodí na obedy do raw reštaurácií aby mohol potom intenzívne tagovať, pridávať hastagy, srdiečka a mriežky. To, že už prvé sústo vypluje a zdvorilo si vypýta účet, pretože musí súrne odísť, je proste smola, lebo fotka sa s filtrami fakt podarila! Niekto si obuje žabky k obleku a myslí si, že priniesol do sveta módy obrovskú vychytávku a má za potrebu ten humus pridať niekde na web a napísať článok o tom, aké je super byť iným a trendy. Blogy o počasí z meteorologickej stanice by ma bavili viac. Ale to je zas len subjektívny názor jednej malej Katy.
Ja nebudem hejtovať, nebudem písať návody k tomu, v čom máš ísť večer na rande s týpkom s ktorým ste sa osrdiečkovali na tindri. A nebudem tu ani písať aby si prestala jesť slaninu, lebo to by bol proste hriech. Budem písať o tom, čo mi leží na srdci, za čím moja duša piští, čo mi deň priniesol. Budem možno chvíľami na nevydržanie, odporná a zlá, ale niekde v hĺbke svojho ja to najmilejšie a najroztomilejšie žieňa na svete. Dávam vám šancu to vo mne objaviť!
Dámy a páni.
Sedím vo svojej kancelárií, odpisujem svojej novej kamoške Lujze, pijem štvrtú kávu a chcem ísť hľadať mačku v sklade. Mačku, ktorá tam nikdy nebola a zrejme ani nebude.
Nenávidím pondelky a radšej by som ich vymenila za tie nekonečne nudné nedele, ktoré v posledných dňoch nevyzerajú vobec nudne.
Chcem niekde sedieť, piť pivo a čumieť do blba. Sem tam poslať nejakú kontraproduktívnu esemesku na ktorej sa budem intenzívne smiať do momentu, pokiaľ sa face to face nestretnem s príjemcom. A smiať sa na tom, keď niekto povie že v Liptovskom Mikuláši sa baby obliekajú lepšie ako v Prahe. Je jasné, že táto skutočnosť je proste skutočnosť. Ale neviem, či by sa tieto devy vo flitrovaných mini šatoch s priesvitnými ramienkami a fľašou borovičky v ruke, celkom uplatnili v nejakom miestnom bare, lebo štvrých cenových tu moc nepoznám. Ok, ja viem, možno majú dobré srdce a vysoké IQ (to ale asi nie), každopádne počúvať storky o hasičskej diskotéke ako o životnom zážitku, je proste bavka.
Stále sedím a ani som sa nepohla.
S Lujzou ideme večer zase na víno. Robíme to pravidelne, každý deň po práci s výnimkou piatku a soboty, lebo vtedy sa ja, distingvovaná dáma, slečna obchodníčka v kostýme (hahaha) mením na drzú, sofistikovanú tanečnicu a zarábam si ladným pohybom svojho tela. Som tanečnica. Mám vlastne dve tváre a ani s jednou to neviem na chlapov. Teda, na niekoho by som to aj vedela, ale v poslednej dobe akosi držím celibát. A budem ten celibát držať dovtedy, pokiaľ moj tajný (ne)milenec so mnou nepojde hľadať tú neexistujúcu mačku do skladu.
Niekedy vám tú mačku ukážem.
Aj Lujzu.
Krásny pondelok!